Lukostřelecký festival v Austinu

Dojmy z prvého ročníka Texas International Archery festival

Obvykle na články tohto typu nemám čas a šírim svoje zážitky a skúsenosti s podobných podujatí pre tradičných lukostrelcov iba ústne alebo albumom na facebooku alebo klubovej stránke pod heslom lepšie raz vidieť ako 100 krát počuť (čítať). Síce je to možno škoda lebo nie všetci majú tu možnosť alebo odvahu sa pustiť do takýchto akcií, ale zároveň vlastne na Slovensku ani nemáme príliš veľa možností, kde takýto článok publikovať. Na rozdiel od iných krajín nemáme lukostrelecký magazín, a už vôbec nie pre tradičných a historických lukostrelcov. Viem že reportáže (aj organizátorov) budú zverejnené v Amerických i Nemeckých magazínoch, takže sa pokúsim tieto posunúť, dodatočne zverejniť. Keďže čakám v Houstone na svoj let cez Istanbul domov po čerstvo absolvovanom prvom ročníku medzinárodného Texaského festivalu tradičnej lukostreľby a všetky dojmy sú vo mne ešte maximálne živé a čerstvé, a som v nálade urobiť výnimku, robím ju. A ak sa po mojej prvej návšteve USA, Texasu – aby som bol presnejší, zameriam iba na zvláštnosti, bizarnosti, uletenosti, zaujímavosti a novoty zo sveta tradičných lukostrelcov a lukostreľby, do odletu by som to mohol stihnúť.

Najskôr niečo k usporiadateľom. Rob Morton, veľmi šikovný remeselník, lukostrelec a obchodník s lukostreleckými potrebami v Texase je veľmi podobný blázon, nadšenec a šíritel tradičnej lukostreľby ako ja, ako sa čoskoro ukázalo. Stretli sme sa prvý krát minulý rok na svetových nomádskych hrách v Kirgistane, ako reprezentanti svojich krajín v tradičnej lukostreľbe na Kórejský, Turecký a Kirgizský spôsob. Menujem ich úmyselne lebo práve niekde tam v Robovej hlave vznikol nápad zorganizovať niečo podobné v USA. V Texase (Rob je pôvodom zo St.Luis). Neskôr počas turnaju sa mi priznal že dôvod bol aj to, že takúto ukážku skutočne tradičnej a historickej lukostreľby a tradičných a historických lukostrelcov Američania veľmi potrebujú. Ja iba môžem potvrdiť jeho slová. Treba asi povedať že Texas, ako Lone star state, má dosť zvláštne postavenie medzi štátmi USA. Na festivale sa ale zišli lukostrelci z celých USA vrátane zástupcov indiánskych kmeňov Apačov a Cherokee. Už v Kirgistane sa Rob blysol pred všetkými, keď mal na sebe turecký kostým z ktorého sa posrali všetci, vrátane všetkých Turkov na hrách :-D (Môžete vidieť v mojich albumoch z hier). Keď Rob niečo robí, robí to ozaj poriadne, s nasadením a srdcom. Viem veľmi dobre čo obnáša organizácia turnaja ako je tento. Náš Mor ho! Turnaj národov bol niečo podobné, hoci v úplne iných podmienkach a bez jazdeckej lukostreľby. Sám by samozrejme nezorganizoval nič. Je členom skupiny tradičných lukostrelcov Eastern Kontingent, ktorá je členom MA3 a tá zasa združuje najmä jazdeckých lukostrelcov v USA. Jeho pravá ruka a priateľka v jednom Jenyfer Lynn Larson sa takisto zhostila prác veľmi seriózne. Ani na chvíľu nepochybujem o tom že odmoderovať 4 dni súťaží (non stop!) nebola brnkačka. Spolu zorganizovali Bandu ľudí, ktorá rovnako ako v Slovenskom prípade zahrnovala rodičov, kamarátov, dostatočne bláznivých a ochotných dobrovoľníkov, ktorí celú túto akciu zrealizovali. Pomáhali všetci, nás zámorských VIP účastníkov a vzácnych hostí nevynímajúc. Na mieste vznikla homogénna skupina, kľudne ju nazvem až rodina, takže všetko šlo, aspoň z pohľadu nás účastníkov veľmi hladko. Čo všetko musel riešiť Rob si môžem len domýšľať. TXIAF (Texas International Archery Festival) nebol a asi ani nikdy nebude jeden z tých naškrobených politicky podfarbených podujatí s ktorými sa môžeme občas stretnúť inde. Všetko bolo poctivo odmakané, žiadne milióny od sponzorov, či štátnych inštitúcií.  Čo ma naozaj milo prekvapilo bol prístup Američanov k sebe navzájom a aj k nám, návštevníkom, cudzincom. Je to niečo čo v televízii neuvidíte. Zasa by som mal asi zdôrazniť že ide o Texas, nie USA. Južanská pohostinnosť. Ak sa niečo môžeme od Texasanov naučiť, určite je to správanie sa jeden k druhému. A nedialo sa to iba na turnaji, kde sme boli všetci lukostrelci alebo spoluorganizátori. Dialo sa to všade na ulici. V každom meste od Houstonu až po San Antonio. Malom či velkom. Je to niečo čo si budem určite dlho pamätať. Všetci sa tam navzájom zdravili, usmievali na seba. Pri každej snahe, či už to bol tréning alebo turnaj sa vášnivo povzbudzovali, pri sebe menšom úspechu úprimne gratulovali, radovali sa s vami a chválili. A nebolo to len také povrchné alebo falošné potľapkanie po pleci. Keď sa Jack Farrel, náš nový kamarát, dozvedel že sme ešte nejedli Texaské Barbeque, posadil nás do svojho starého Pick upu (asi 90% aut tohto typu v Texase) zaviezol nás do svojej obľúbenej reštaurácie asi 20km od miesta turnaja (lebo v Texase je všetko ďaleko) a celý obed pre mňa a Franka (ako sa rád prestavoval from Berlin - Germany – hoci pri pohľade na neho to možno ani robiť nemusel :-D ), môjho už štandardného parťáka na cestách zaplatil (a teda jedlo v Texase lacné zrovna nie je). Toľko asi jeden príklad za všetky. 

Turnaj samotný bol rovnako ako naše Mor ho! 4 dňový. A hneď tu musím priznať že v počasí aké vládlo v Texase neďaleko Austinu stráviť a koncentrovane dostrieľať 3 dni turnajov + 1 deň tréningu bolo naozaj dosť. Na prvom ročníku sa zišlo cca 80 lukostrelcov z asi 10 krajín Ameriky, Európy a Ázie. Miesto sa volá Sherwood forest. Je to naozaj veľmi zvláštne a zaujímavé miesto. Na ploche asi 55 akrov tu nájdete voľne prístupný kemping (Texasania veľmi nefandia stanom. Oveľa radšej majú svoje pohodlné RV – recreation vehicle, teda karavany. Ani tie sa ale nepodobajú na naše Európske :-D ), Klanový kemping, do ktorých mali prístup iba členovia príslušného klanu (my sme boli dočasne prichýlený klanom Phoenix Risen), samotný areál Sherwood forest faire, čo je 8 víkendov trvajúci festival. Schválne som opatrný s výrazom historický festival. Myšlienka histórie tam určite je. Málo kto dnes už asi len tak z dlhej chvíle postaví napodobeninu stredovekého hradu a repliky budov, krčiem, dielní, divadiel a miest zo stredoveku niekde v lese. O tomto festivale by sa dalo písať veľa a stále by nebol podchytený dosť. Američania sú proste iní. Hodne iní. Radi sa zabávajú, radi si užívajú ale hlavne, keď nemusia, nedodržujú konvenčné pravidlá... správania, obliekania...  Zaujímavosťou hodnou poznámky v tomto článku sú lukostrelecké turnaje ktoré prebiehajú počas celého trvania festivalu, teda 8 víkendov. Na každý súťažný deň sa musíte kvalifikovať. (4 šípmi musíte nastrieľať aspoň 4 body na malý terč vzdialený asi 10m. Úspešnosť u kandidátov cca 90%) Potom sa dostanete k hlavnému turnaju kde sa strieľajú 2 šípy postupne z 20, 15, 10 yardov na zhruba rovnako malý terč. Pre niekoho kto sa zúčastní iba 1 deň to nie je veľa ale pre pravidelných účastníkov je to 16x6 šípov + kvalifikácia. Toto je turnaj tzv. Royal Open. Celkový víťaz turnaja je menovaný kapitánom of the Royal company. Toto je putovný titul, no členstvo v spoločnosti víťazov je trvalé. Súčasne s týmto turnajom prebieha paralelne aj turnaj iba pre Longbowy. Samozrejme ani tu veľmi neriešia materiál lukov. Navyše, drvivá väčšina lukostrelcov tu používa luk so základkou a pištolovou rukoväťou ako historický longbow. 

TXIAF bol rozumne naplánovaný víkend nasledujúci po veľkonočnom finále festivalu aj turnaja Royal Open a Sherwood forest Faire. Zasa... Výzor a tradície za veľkou mlákou a u nás... sú veľmi odlišné. O to viac ma teší že miestami slávil úspech aj môj ručne upletený a dovezený šibák a obišiel som sa bez žalôb :-D

Otvorený areál kde samotná streľba prebiehala bola mierne kamenistá a mierne do kopca. Počas festivalu to bolo prírodné parkovisko pre návštevníkov festivalu. Pre predstavu, počas veľkej noci ho navštívilo vyše 12 000 platiacich divákov denne. Toto nenápadné stúpanie pri terčoch vzdialených 35, 75, ale hlavne 145 metrov vytváralo neuveriteľný optický klam. 145 metrov vzdialený terč sa zdal max 100m ďaleko. Dobrých šípov som nemal veľa, takže každá strata bolela. A tých teda hned od začiatku pri tréningu najmä na vzdialenejšie terče nebolo málo. Za prvú polhodinu som zlomil 4 šípy. To bolo „kvalitné“ naladenie. Ďalšia podstatná odbočka od témy je počasie a podnebie v Texase.  Texas, aspoň jeho východná a centrálna časť, je zväčša rovinatá a veľmi blízko Mexického zálivu. Takže hoci hurikánova sezóna tu začína až v lete, keď tu teplota dosahuje kvalitných 45 stupňov Celzia (aj keď oni tu všetko merajú vo Farenhaitoch), užili sme si tu za 2 týždne ozaj divočinu. 

Že búrky zalejú výhľad z auta na dohľadnosť pod 10 metrov sme občas zvyknutý aj u nás. Podstatný rozdiel Texasu je v tom, že tu taká prietrž mračien nemusí trvať 10 minút alebo Hodinu. Ale celý deň. Doslova. Toto sme zažili deň pred začiatkom turnaja, ale vzhľadom na to že po zbytok turnaja bolo (miestami až príliš) krásne slnečné počasie a veľké návaly vody odtiekli, poslúžil lejak dobre na schladenie zeme. Ta dôležitejšia vec s počasím je miestna vlhkosť. Priemerne 87%(!). Toto síce lukostrelcov s lukmi z moderných materiálov trápiť nemusí, ale ak si prinesiete napr. Agátový selfbow ako ja, zaplatíte krutú daň. Môj luk stratil asi 10 libier sily. Dostreliť zrazu 145m hoci aj s ľahkými šípmi bol problém. O rozladení spinu šípov a sily luku a teda spôsobilosti presne strieľať ani nehovorím. Našťastie podujatie samozrejme prilákalo nielen mladých i starých lukostrelcov z celého sveta (USA, Čína, Singapur, Nemecko, Slovensko, Japonsko, Poľsko, Maďarsko a ďalšie) peších i jazdeckých ale i výrobcov a obchodníkov s lukmi. Nevravím že som hneď utekal kúpiť nový luk. 

Ponuka bola od úplne najprimitívnejších nepodarkov až po veľmi zaujímavé kúsky z amerického Osage Orangeu. Podarilo sa mi nadviazať kontakt s jedným starým Írskym lukárom žijúcim v USA, ktorý mi vysvetlil veľa zaujímavých vecí o lukoch, drevách, ich vlastnostiach, výhodách a nevýhodách... Ale späť k turnaju.

Vzhľadom na to že môj luk slabol každým ďalším výstrelom, rozhodnutie že ako prvý sa bude strieľať kórejský terč (cca 2x2,5m) na 145m som privítal. Navyše ma potešilo aj to že som po počiatočnej smole som prestal lámať šípy.

Ak ste niekedy skúšali strieľať na 145m (mám na mysli mierene strieľať :-D ), viete že to nie je ľahké. Vy ostatní nám môžete veriť :-D Je to vzdialenosť na ktorú väčšina ľudí už svoj šíp ani nevidí a už vôbec nevie odhadnúť či strieľa blízko alebo ďaleko (ak na túto vzdialenosť vôbec dostrelí)

Každopádne som terč trafil. (Strieľalo sa 3x5 šípov, rovnako ako v Kirgistane) Rovnako ako 5 ďalších strelcov čo vyústilo do rozstrelu. (Víťaz musel trafiť terč min. 3 krát a strelec na druhom mieste min. 2 krát lebo žiadny iní rozstrel sa nekonal) A to bola prvá... chuťovka. Rozstrel sa totiž konal z luku dlhého asi 20cm o sile 20lb na cca 6 palcov a vzdialenosť asi 4 metre. Táto „vec“ je a určite bude mnohými považovaná za hračku. Určite ale nie mnou. Streľba z neho totiž vyžaduje veľkú zručnosť a inštinktívny lukostrelci majú s ním podstatnú výhodu. Je prakticky nemožné pri streľbe s ním kotviť alebo mieriť v pravom zmysle slova. Navyše, víkend predtým som jeden malý „neoficiálny“ turnaj v streľbe z tohto luku vyhral a tak som si veril a na rozstrel som šiel ako predposledný (Franka zavolali dodatočne keď zistili že v skutočnosti aj on trafil kórejský terč). A naozaj to vyšlo. Trofej (mimochodom veľmi pekná) za 3. miesto v kórejskej lukostreľbe v kategórii tradičný luk (v tejto kategórii rozhodoval tvar, nie materiál – niečo ako PBHB u nás) putuje na Slovensko. (Fakt že som s navlhnutým a zoslabnutým lukom s rozhodeným spinom šípov strieľal lepšie ako väčšina jazdeckých laminátov v mojej kategórii robí túto trofej ešte cennejšou :-D ) Zaujímavosťou je že súťaž vyhral Chlapec z Ukrajinskými koreňmi z východného pobrežia (USA).

Kultúrnu stránku turnaja a sprievodné akcie tu rozpitvávať zasa veľmi nemôžem lebo by to bol ešte oveľa dlhší článok. Napíšem len že akcia bola naozaj vychytaná, o zábavu a kultúru bolo postarané a prostredie na upevňovanie vzťahov a kontaktov, tvorenie nových a strety kultúr z celého sveta bolo veľmi priaznivé (Vážne zvažujem osloviť producentov Tatranského čaju o sponzorovanie mojich ciest :-D )

V sobotu bola na rade streľba Turecká (hoci pre jazdeckých lukostrelcov boli všetky turnaje - disciplíny založené na tureckých disciplínach) Puta o rozmeroch 110x90cm na vzdialenosť 75m. Tu prichádza moja prvá výtka chybičky krásy. Aby som na turnaji nerobil hanbu poctivo som sa pripravoval. Na 70 metrov tak, ako bolo zverejnené v propozíciách. Zmeniť pravidlá na mieste turnaja trošku uberá jeho serióznosti ale znovu si uvedomujem že pri akcii takýchto rozmerov sa chybičky vyskytnú a ja nie som z tých lukostrelcov ktorí narobia krik pre niektoré nevychytanosti (Podmienečná diskvalifikácia pre protesty v Kirgistane, kde sa ma snažili natlačiť na streleckú líniu spolu s ďalšími 5 lukostrelcami na 1 meter bolo niečo iné :-D) Oproti tureckému štandardu (9x7 šípov) sme strieľali 10x6 šípov (Bolo to veľa strieľania a veľa chodenia). Čo musím veľmi oceniť bol plynulý priebeh, priestor a čas pre strelcov na streleckej línií a uvoľnenosť súťaží.  

 Jeden deň bol vždy vyhradený pre 2 disciplíny. 1 pešiu a 1 jazdeckú pričom strelnica jazdecká a pešia boli od seba dostatočne vzdialené. Lukostrelci mohli prísť odstrieľať svoje šípy kedykoľvek počas dňa. Zjesť obed, a tak podobne. Ráno bolo vždy dosť času na tréning, dokonca aj na súťažné terče, čo nie je obvyklé (keď ste si privstali, čo po niektorých nociach kultúry nebolo práve jednoduché, ale bolo to možné a povolené). Tento systém som ocenil nielen ja, ale najmä strelci ktorí súťažili v rôznych kategóriách lukov (moderné, tradičné, open...) a aj ako medzi pešími (ground archery) tak aj v jazdeckých disciplínach (horse archery). Bolo to pohodlné, bezpečné a v pohode. V porovnaní s niektorými inými, i ďaleko väčšími a sofistikovanejšími turnajmi vo svete toto bolo naozaj dobré a v rámci možnosti nasledovania hodné.

Pokiaľ ide o môj výkon v tejto disciplíne na plno sa prejavilo moje trápenie s vybavením. Zaujímavé je že podobné zlyhanie sa ukázalo u Franka, ktorý svoj osage orange selfbow pre praktickosť pri cestovaní lietadlami nosí ako skladací (take down bow). Vlhkosť a vysoká teplota (cca 30 stupňov) rozpustili lepidlo a zmenili vlastnosti spoja a teda ešte viac znemožnili presnú streľbu aj jemu. Napriek tomu som niečo nastrieľal. Nebolo to nič extra a vyhovárať sa na úplne nepredvídateľný bočný vietor na strelnici a už spomínanú zmenu vzdialenosti sa tiež nebudem. Organizátorom pripomeniem aj to že Turecká puta sa nezvykne klásť na zem ale na stojan určitej výšky   Povedal by som že všetci mali rovnaké podmienky ale to celkom pravda nebola, lebo vietor sa menil naozaj nielen zo sekundy na sekundu ale vial rôzne aj na rôznych častiach strelnice. Robil s mojimi ľahkými šípmi neuveriteľné veci. Každopádne zážitok a skúsenosť 

Oficiálne a kompletné výsledky zatiaľ k dispozícií nemám ale hanba to nebola. A vzhľadom na okolnosti si z toho príliš ťažkú hlavu nerobím.

Ďalšia vychytávka podujatia bol „plávajúci“ turnaj v 3D. Poznamenať musím že rovnako ako vo veľa ďalších hlavne západných krajinách, je tu 3D lukostreľba veľmi populárna rovnako ako lov lukom. 

3D turnaj, ktorý pozostával z 20 terčov zvierat a 1 šípu na terč, mal možnosť odstrieľať každý lukostrelec v prakticky ľubovoľnom čase podujatia súbežne s ostatnými disciplínami. Ja som si ho nechal na posledný deň, nedeľu ako úplne posledný, vzhľadom na to že som nevedel, či by mi po tejto disciplíne zostal dostatok dobrých šípov na ostatné a aj kvôli tomu že obvykle 3D nie je moja šálka kávy.

V nedeľu sa strieľala aj ako posledná hlavná disciplína - Kirgizská lukostreľba. A tu znovu chybička krásy. Propozície odkopírované zo Svetových nomádskych hier hovorili o 6 kolách po 5 šípoch. 2x5 šípov s štandardnom postoji, 2x5 šípov strieľaných chrbtom k terču a 2x5 šípov z pokľaku. Terč bol 35m vzdialený kruh s priemerom 45cm vsadený do stredu Kirgizskej horskej kozy :-D

V skutočnosti sa strieľalo 6 kôl, ale každé kolo 2 šípy štandardne, 2 šípy chrbtom a 2 šípy z pokľaku. Znovu. Pre niekoho kto tieto techniky a presne podľa propozícii netrénuje to veľkú zmenu alebo komplikáciu neznamenalo, ja ale musím povedať že ma to veľmi nepotešilo. Znovu som sa teda snažil vymačkať proti vetru (tentokrát dujúceho z opačnej strany ako predchádzajúci deň) z mojej invalidnej výbavy čo sa dalo. Vzhľadom na to že rovnako ešte nemám kompletné výsledky, podľa informácii od kolegov strelcov, stačilo to na možno lepší priemer v tabuľke.

Aby som výhovoriek nemal málo... Zľutoval som sa ešte v piatok nad jednou z mojich nových kamarátok, ktorá za jedno nemala veľa skúsenosti s lukostreľbou, a za druhé sa snažila dostreliť 30lb jazdeckým lukom na terč vzdialený 145m, čo bolo prakticky nemožné (bez pomoci tornáda). Zobral som teda jej luk, jej krátke šípy a snažil som sa jej ukázať ako by mohla dynamickým vypustením šípu získať pár metrov navyše. Hneď na začiatku som ju upozornil že to môže byť potenciálne nebezpečná technika, pod heslom (doma to neskúšajte, alebo „podrž mi pivo“). Túto chybu už nikdy neurobím. Jej nie práve top kvalitný šíp sa pri tejto technike zlomil. Len šťastie a nekvalita toho šípu zaistili, že pekne ostrá druhá polovica šípu pri vypustení nepreletela mojou rukou skrz, ale iba urobila malú dieru a odletela bokom... Uzavretá kapitola. Pri streľbe (hlavne v sobotu) ma trochu bolela ruka, ale inak som a budem OK. Ošetrený na mieste (Navyše s ďalšou bizarnou cenou pre prvé, najväčšie alebo jediné zranenie na turnaji, za to chvála bohu, aj keď ja som dosiahol všetky tieto atribúty v jednom výstrele :-D .Dostal som podkovu pre šťastie :-D)...

Napriek tomu že trápenie môjho luku pokračovalo, vyššie spomínaný Ír, ktorý si na akcii stružlikal ďalší zo svojej nespočetnej kopy lukov na stojanoch okolo seba mi podal jeden Osage. Zasa by som dlhým príbehom porozprával ako tento luk skončil u mňa a ako sa mi ho neskôr dokonca podarilo napratať do môjho puzdra, do ktorého som neveril že narvem 2 luky (môj rezervný luk mal na Slovensku cca 30lb a v prípade núdze mi mal dovoliť odstrielať aspoň tureckú a kirgizskú disciplínu. O 3D som sa dozvedel až na mieste :-D)

Takže kirgizský terč som odstrieľal s úplne novým neznámym lukom, ktorý mal silu akú som potreboval povodne, teda 45lb. Hoci nový, relatívne mne neznámy strieľal dobre (Nemal som veľmi na výber a iba chvíľu na vyskúšanie niekoľko šípov). Výsledok v tejto disciplíne beriem však plne na seba. Dalo sa nastrieľať lepšie. Zasa niekde v strede štartového poľa.

S rovnakým lukom som, hoci som zvažoval vynechať, odstrieľal v ten istý deň ako poslednú disciplínu 3D. A ako dobre som urobil. Trošku znechutený, ale úplne uvoľnený som odstrieľal posledných 20 súťažných šípov. Spoločnosť mi robili 3 milé Američanky a 1 barman pôvodom z Dallasu, ktorý ale nestrieľal a iba nás sledoval zo zvedavosti. Výsledok bol 133 bodov (bodovanie na 3D bolo 5 za zviera a kill zony za 8, 10 a 12 bodov). Keby 3Dčko nebolo tak populárne v Amerike aj v Európe som si istý že ďalšia trofej aspoň za 3 miesto by bola v mojom kufri. Každopádne zo všetkých disciplín, som bol zo sebou skutočne spokojný práve v tejto. Aký paradox. Z 20 terčov som mal 3 outy a to fakt 3D netrénujem. Luk ale strieľal výborne, zladený so šípmi a uvoľnenou mysľou. Som veľmi zvedavý na moje konečné poradie v 3D turnaji ale som si už teraz istí že do priemer nebude  

Som práve teraz naozaj plný zážitkov, nových skúseností, pocitov, dojmov. Nielen zastrieľať si proti Apačom, Cherokeem ale stať sa zároveň aj ich dobrým kamarátom a prebrať s nimi kultúrne záležitosti pri fľaši ohnivej vody... to nezažívam každý deň. Číňania, Japonci a ich 2,5m Yumi a streľba ako pri rituálnom servírovaní čaju, Jazdci a jazdkyne ktorí v plnom cvale valili šípy na terče okolo seba. Skúsení lukári. No a Američania... Ťažko popísať amerických tradičných lukostrelcov, pretože sa pohybujú v schopnostiach od úplného Robina Hooda (manželský pár vlastniaci miestny long bow shop a predvádzajúci the long bow show) až po... no povedzme začiatočníkov, zlákaných na turnaj exotickými zástupcami sveta tradičnej lukostreľby a vlastnou zvedavosťou...   

Každopádne čo ma neprekvapilo bola výborná nálada, pohoda a úsmevy všetkých zúčastnených. Naplno sme si užívali „južansku“ pohostinnosť. Popísať všetko čo sme s mojim starým parťákom Frankom zažili v USA za 2 týždne by bolo na knihu. Stihli sme toho naozaj veľa. Keďže ale tu všetkých najviac zaujíma lukostreľba, môj záver je že naozaj veľmi rád prídem znovu. Ak nájdem sponzora :-D Druhý ročník sa už v tejto chvíli pripravuje 

(Text nebyl redakčně upraven)